Dubnické múzeum

    Múzeum bolo zriadené v roku 2005 Mestom Dubnica nad Váhom na podnet Historickej spoločnosti Jána Baltazára Magina. V roku 2010 sa Dubnické múzeum presťahovalo do zrekonštruovanej časti Dubnického kaštieľa, rodového sídla Ilešháziovcov, trenčianskych a liptovských hlavných županov.

    Dubnické múzeum je inštitúciou vlastivedného charakteru so zameraním na dejiny a kultúrne tradície Dubnice nad Váhom a dubnického regiónu. Pozornosť venuje histórii bývalých majiteľov kaštieľa z rodu Ilešháziovcov a rodiny Sina de Hodos et Kizdia i významným osobnostiam historicky spojeným s mestom, ako sú  J. B. Magin, A. Mesároš, F. X. Hábel, M. Rešetka a ďalší.

     Vo svojej správe má národné kultúrne pamiatky Dubnický kaštieľ i unikátnu Grottu s vyhliadkovou vežou stojacou v priľahlom parku.

V zbierkovom fonde Dubnického múzea sa nachádzajú jedinečné historické artefakty , dobové písomnosti, cenné umelecké diela či predmety úžitkového umenia a umeleckých remesiel, i množstvo predmetov z oblasti tradičnej ľudovej kultúry.

 

História Dubnického kaštieľa

     Dubnický kaštieľ nechal v rokoch 1637 až 1642 postaviť trenčiansky, liptovský a oravský hlavný župan Gašpar Ilešházi, druhý príslušník trenčianskej vetvy tohto bohatého a významného magnátskeho rodu, ako reprezentačnú rodovú rezidenciu a sídlo správy rozsiahlych ilešháziovských panstiev.  Pôvodne ranobaroková budova s neskororenesančnými prvkami vznikla na mieste staršej gotickej kúrie. Štvorkrídlová jednotraktová budova nepravidelného pôdorysu s vnútorným dvorom s arkádami v spodnom podlaží patrí k najväčším ranobarokovým kaštieľom na Slovensku. Je národnou kultúrnou pamiatkou.

    Obranu kaštieľa pôvodne zabezpečovali nárožné polkruhové bašty, kľúčové strieľne po obvode horného podlažia a obvodová priekopa s padacím mostom pred hlavným vstupom v hranolovej veži severného krídla.

  Kaštieľ prešiel viacerými stavebnými fázami a úpravami, z ktorých najvýznamnejšia bola generálna baroková prestavba po devastujúcom poškodení stavby Kurucmi v roku 1708 za povstania Františka II. Rákociho. Prebiehala v rokoch 1719-1730 a dala kaštieľu v podstate tú podobu, ktorú vidíme dnes. Iba v roku 1820 bolo pristavané východne vybiehajúce krídlo v línii priečelia a zrušená obranná priekopa s padacím mostom.

   Barokovú kaplnku Nanebovzatia Panny Márie nechal zriadiť pravdepodobne už Gašparov syn Juraj, ale konečnú barokovo rokokovú podobu dostala až za osvieteného grófa Jozefa Ilešháziho v prvej    tretine 18. storočia.

    Interiér kaštieľa zdobili diela z rodovej zbierky obrazov, obsahujúcej popri portrétoch príslušníkov ilešháziovskeho rodu, členov panovníckej rodiny a iných významných osobností i diela rôznych žánrov, z ktorých najpočetnejšie boli zastúpené zátišia, krajinárske námety, bukolické scény, biblické a sakrálne motívy, morality i menší počet batalistických a marinistických námetov.

V stredovom rizalite západného krídla bola uložená slávna niekoľko tisíc zväzková ilešháziovská knižnica s mnohými vzácnymi rukopismi, kódexami a starými tlačami z takmer všetkých oblastí ľudského poznania. Popri náboženských, vedeckých, politických, právnických, či vojenských  traktátoch vo viacerých európskych jazykoch, by sme tu našli i početný súbor slovacík.

   Zatiaľ čo na prízemí kaštieľa boli  kuchyne, komory, sklady, strážnica pre drábov, panský a úradnícky archív s pracovňami úradníkov panstva a služobníctva, na druhom podlaží tzv. piano nobile sa nachádzali súkromné apartmány majiteľa a jeho rodiny. Našli by sme tu tiež, popri už spomínanej knižnici, hudobný salón, biliardovú miestnosť, fajčiarsky salónik, veľkú i malú jedáleň a hosťovské izby pre významných návštevníkov. Miestnosti boli bohato zdobené štukovými „landšaftami“ (krajinárske námety), „laubwerkami“ (rastlinné motívy), vyobrazeniami svetadielov, či štyroch ročných období. Vykurované boli bohato zdobenými keramickými kachľami. 

   Ku kaštieľu prilieha z juhozápadnej strany rozsiahly, pôvodne francúzsky park, ktorý bol v 19. storočí pod vplyvom romantizmu premenený na voľnejší krajinársky útvar anglického typu s drobnou parkovou architektúrou. Dodnes sa zachovalo kamenné bludisko s umelou jaskyňou –„grottou“  s drevenou vyhliadkovou vežou na najvyššom terénnom bode parku.

   Technicky vyspelý systém zavlažovania slúžil pre rozárium a kvetinovú záhradu na okraji parku. Taktiež napájal produkčnú oranžériu, veľkú, bohato presklenú stavbu s podlahovým vykurovaním a pohyblivou strechou, jednu z najstarších a najznámejších svojho druhu v celej monarchii.

    Posledný príslušník staroslávneho rodu, Štefan II. Ilešházi, predal v roku 1835 Dubnicu i s ostatnými svojimi panstvami bohatému viedenskému podnikateľovi, barónovi Jurajovi Sinovi. Jeho vnučka barónka Ifigénia D´harcourt vlastnila Dubnické panstvo s kaštieľom až do druhej dekády 20. storočia.

V súčasnosti v Dubnickom kaštieli sídli mestské múzeum, galéria a Mestské informačné centrum.

Chcete vedieť viac?

Navštívte nás.

Pre lepšie prispôsobenie obsahu pre Vás, bezpečnosti, meraniu štatistík návštevnosti a lepšej spätnej väzbe tento web používa cookies. Klikaním a navigovaním po stránke súhlasíte s tým, že zbierame o Vás anonymné informácie cez cookies. Viac informácií o používaní cookies na našej stránke nájdete tu.