Kaštieľ

Kaštieľ v Dubnici nad Váhom je kultúrnou pamiatkou, ktorá patrí k najhodnotnejším historickým stavbám na Slovensku. Kaštieľ s renesančným jadrom je štvorkrídlová budova nepravidelného tvaru s východne vybehajúci krídlom, ktoré bolo dobudované v roku 1801.

Kaštieľ dal postaviť Gašpar Ilešházi v 40. rokoch 17. storočia na staršom základe .Stavba sa robila tak, aby slúžila najdôležitejším účelom a bola schopná obrany, čoho dôkazom sú aj kľúčové strielne. Vchod do kaštieľa nachádzajúci sa v západnom krídle, bol opevnený štvorhrannou vežou, upravený a zbarokizovaný bol v rokoch 1719-1723 s ústredným dvorom (átrium). Ten bol chránený hradnou priekopou a padací mostom, ktorý zanikol koncom 18. storočia.

Severozápadne od kaštieľa sa nachádzalo rozsiahle majerské hospodárstvo majiteľov kaštieľa. Po smrti Gašpara Ilešháziho sa dedičstvo rozdelilo medzi jeho 2 synov. Gabriel dostal časť majetku s kaštieľom a Juraj prevzal nemšovskú kúriu. Po Gabrielovej smrti sa majiteľom celého panstva stal Juraj Ilešházi, ktorý sa zameral na nedostavané západné krídlo a po príchode vlny baroka tu zriadil barokovú kaplnku Nanebovzatia Panny Márie, doplnenú rokokovým inventárom, s časti dochovaným do dnešnej doby.

Dedičom panstva sa po smrti Juraja Ilešháziho stal jeho adoptívny syn Mikuláš, nastupujúci župan. S dobou Mikuláša sú spojené i prvé systematické snahy o vybudovanie liečebných termálnych kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Napriek tomu, že v posledných rokoch života ho dvorské povinnosti nútili často zdržiavať sa vo Viedni, venoval veľa energie i rodovému sídlu v Dubnici nad Váhom. Generálna prestavba v rokoch 1719-1723 dala pôvodne renesančnému kaštieľu dnešný barokový vzhľad. Možno povedať, že išlo o prestavbu takmer od základov, pretože v rokoch 1704-1708 bol kaštieľ kuruckými vojskami praktický zničený. Mikuláš Ilešházi zomrel 10. 9. 1723 vo Viedni a je pochovaný v hrobke tamojšieho kostola Františkánov. V poslednej vôli  zo dňa 09. júna t.r. určil za dediča županskej hodnosti a rodových majetkov svojho jediného syna Jozefa. Ten bol dôstojným pokračovateľom rodovej tradície a slávy. Jozef Ilešházi mal blízky vzťah aj  k prírode. Panskú záhradu v rokoch 1723-1729 nechal pretvoriť na francúzsky park s jazierkom, bludiskom a vyhliadkovou vežou, podľa už osvedčených vzorov z cudziny. Najväčšou pýchou a iste aj najznámejšou časťou parku bola v roku 1733 vybudovaná módna oranžéria s odsúvacou strechou, ktorá sa zachoval až do 20. storočia. Radí sa medzi najstaršie produkčné oranžérie v strednej Európe. Okrem pestovania citrusových plodov tu bola napríklad škôlka figovníkov a neďaleko oranžérie stálo rosárium. Dubnická oranžéria dodávala citrusové plody v 18. a 19.  St. nie len na domáci stôl, ale i do neďalekých kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach, ba dokonca do Bratislavy, Viedne, Budapešti a inam. 

V 19. Storočí sa park začal pretvárať podľa zásada anglickej záhrady, ktorá oproti francúzskej pravidelnosti viac pripomínala prírodu. Ilešháziovci pôvodne, zemiansky rod zo Žitného ostrova, za svoje zásluhy v politickom, verejnom i duchovnom živote Uhorska získali šľachtický titul a patrili medzi najmocnejší a najslávnejší rod Uhorska, ktorý sa zapísal do dejín našej župy a mesta počas dlhých 241 rokov. Členovia rodu boli dedičnými županmi Trenčianskej, Liptovskej a sporadicky aj Liptovskej župy, okrem toho dosiahli vysokopostavené miesta v správe krajiny, a tým ovplyvňovali spoločensko-politické dianie v krajine. Pôsobili vo funkcii uhorského palatína, podžupana, hlavného župana, diplomata, radcu uhorskej komory a zastávali rôzne vojenské hodnosti. Popri politickej, vojenskej a verejnej činnosti sa angažovali aj v kultúrnej sfére. Prejavovali sa ako štedrí mecéni spisovateľov, podporovali umenie, vedu a vzdelanosť. Zakladali školy, organizovali základniny pre študentov, ktorí študovali doma i v zahraničí a vo svojom okolí sa venovali i rozvoju kníhtlačiarenstva. Ilešháziovská knižnica bola popri vzácnych umeleckých pamiatkach i ozdobou kaštieľa (6000 diel v 8000 zväzkoch, početné vzácne rukopisy, medzi nimi aj Dubnická kronika uhorských dejinách) Ďalší členovia Ilešháziovskej rodiny Ján Baptista a jeho syn Štefan II. Ilešházi ďalej zveľaďoval a vytvoril z nej významnú knižnicu osvietenského typu. Na sklonku života sa Štefan II. rozhodol, že knižnicu daruje do Széchényiho knižnice v Budapešti. Darovací testament vyhotovili 22. júna 1835 v Rohovciach a vykonaním dodačného aktu poveril svojho priateľa palatína Jozefa Habsburského.

Rod ovládal trenčianske panstvo spolu s hradom a ostané majetky v hornom uhorsku po sedem generácii až do vymretia po meči. V roku 1835 Štefan II. Ilešházi predal rodové sídlo viedenskému finančníkovi a obchodníkovi barónovi Jurajovi Sinovi z Hódosu, ktorý sa staral najmä o komerčné využitie dubnického hospodárstva, hlavne kúpeľov v Trenčianskych tepliciach. Nástupcom Juraja Sinu bol jeho syn Šimon Sina ať do roku 1876 a toho istého roku sa stala novou majiteľkou stala najmladšia zo štyroch dcér Šimona, grófka Ifigénia d Harcourt , ktorá sa pred tým väčšinou zdržiavala v Paríži. Po preťahovaní do dubnického kaštieľa sa rozhodla vo svojom novom domove vytvoriť príjemné prostredie pre príjimanie hostí v súlade so spoločenskými požiadavkami. Ifigénia pokračovala aj v budovaní kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach na modernú európsku úroveň. V roku 1909 sa grófka Ifigénia dHarcourt rozhodla ponúknuť na predaj všetky svoje majetky na Slovensku, vrátane dubnického kaštieľa s príslušenstvom i kúpeľmi v Trenčianskych Tepliciach. Jej ponuku prijala maďarská banková a obchodná  spoločnosť v Budapešti.  Po páde monarchie a vytvorení Československej republiky sa zmenili majetkové pomery na dubnickom panstve. Po čiastkovej parcelácii sa kaštieľ s okolitými lesmi dostal do vlastníctva domového lesného priemyslu a.s., neskôr premenovaného na lesné hospodárstvo, účastiná spoločnosť. Do roku 1937 akcionárom lesného hospodárstva a kaštieľa bol správca Ignác Schanzer.

Nový majiteľ už nemal taký vrúcny vzťah k objektu, a tak bol na kaštieľ po čase už smutnejší pohľad. V roku 1923 majiteľ kaštieľa prenajal celú prednú časť kaštieľa štátu. Ktorý tam  zriadil ústav pre hluchonemých. Od roku 1942 je park i s kaštieľom v Dubnici nad Váhom kultúrnou pamiatkou. Škola tam bola až do roku 1943. Neskôr potreboval závod v Dubnici nad Váhom miestnosti kaštieľa na ubytovanie robotníkov  a od roku 1945 bola v južnom krídle kaštieľa zriadená školská družina. V tom čase sa v historických priestoroch kaštieľa nachádzala i chemická čistiareň, stolárstvo, cukrárska výrobňa a iné inštitúcie, ktoré drasticky prispeli k znehodnoteniu významnej kultúrnej pamiatky našej histórie a kultúry. V súčasnosti je kaštieľ majetkom mesta Dubnica nad Váhom.

Galéria

Grotta

-          zastavaná plocha objektu 520 m2

-          nadmorská výška 245 m. n. m.

-          výška veže je 16 m

-          drevené premostenie je vo výške 5,60 m

-          plocha krbovej miestnosti je 17 m2 na 2. nadzemnom podlaží

-          plocha najvyššie položenej miestnosti tzv. šachovej je 7,6 m2

 

Grotta s vyhliadkovou vežou patrí ku skvostom Považia a zároveň je jednou z dvoch dochovaných pamiatok tohto druhu na Slovensku a zároveň jedinou zrekonštruovanou. Dal ju vybudovať rod Ilešháziovcov a prvá  písomná zmienka pochádza z roku 1826 od Alojza Medňanského v diele Malebná cesta Dolu Váhom.

 

„Hneď pri zámku rozprestiera sa rozsiahly park s nejedným krásnym zákutím a s vežou na najkrajšej vyvýšenine, vybiehajúcej smerom k Váhu. Je ako maják viditeľná z celej doliny a z nej je takisto rozhľad po celej doline.“

 

 Jej ľudový názov je „babylon“. V miniatúre predstavuje hrad stojaci na vysokej skale,     s výhľadom do ďalekého okolia. Grotta je vybudovaná ako letný altánok pravidelného osemuholníkového tvaru z drevenej konštrukcie upevnenej  na umelej skalke, vytvorenej  z lomového a tufového kameňa, ktorá svojím vzhľadom pripomína ruinu, pozostávajúcu z umelej jaskyne (tal. - grotta). Na oboch stranách vŕšku sa nachádzajú vetracie otvory do podzemia. V stene grotty sú umiestnené erby Gašpara Ilešháziho     a jeho ženy Heleny Thurzovej. Veža pozostáva z troch častí:

 

>>>     spodná krbová miestnosť, v ktorej sa nachádzajú vytrážové novogotické okná       a pôvodná podlaha z riečnych kameňov,

>>>     pôvodne spoločenská miestnosť s novogotickými vytrážovými oknami, v minulosti zariadená nábytkom so šachovým stolíkom a tapetami so strieborným ornamentom,

>>>     vyhliadková, z ktorej si návštevníci môžu vychutnať nádherný pohľad na malebné Považie a Vršatec. Pokrýva ju plochá strecha a na jej vrchole je ozdobná guľa so špicom. Okolo vyhliadkovej veže sa nachádza osemstranná galéria ohradená ozdobným železným  zábradlím, pričom prístup do galérie a vyhliadkovej veže je osobitný. Priestor, ktorý oddeľuje hornú časť vyhliadkovej veže od spodnej, budí dojem priepasti, preklenutej mostíkom. Na vrch vyhliadkovej veže sa vychádza

po kamenných schodoch. Mostík je široký asi meter a dlhý dva až tri metre.

 

Grotta je opradená mnohými rozprávaniami o tajných chodbách vedúcich na Trenčiansky hrad, či ďalších miestnostiach a chodbách v jej neprebádanom podzemí. Údajne z veže grotty bolo možné dovidieť až na Trenčiansky hrad. V 40. rokoch 20. storočia vežu zničil požiar a celá stavba začala chátrať. Rekonštrukčné práce Grotty     s vyhliadkovou vežou sa v septembri roku 2009 pod dohľadom Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne  zintenzívnili na murive, stropoch, prístupových chodníkoch, vystavali sa nové múry a podlahy, pričom výstavba veže a základnej časti sa realizovala  podľa zachovaných dobových fotografií a nákresov. Obnova Grotty         s vyhliadkovou vežou bola ukončená v roku 2010.

Galéria

Park J.B. Magina

Park Jána Baltazára Magina v Dubnici nad Váhom je súčasťou  Dubnického kaštieľa, ktorý bol vybudovaný v roku 1637 ako rodinné sídlo Ilešháziovcov. Je jedným z prvých a pôvodne najrozsiahlejších prírodne – krajinkárskych parkov. Aj napriek jeho úpadku a značnej redukcii plochy v dôsledku okolitej intenzívnej zástavby, predstavuje významný objekt vývoja záhradnej architektúry, ktorý môžeme zaradiť medzi významné biocentrá regionálneho významu.

História parku:

-        Rod Ilešháziovcov dostal v roku 1954 od grófa Forgáča do zálohy Trenčiansky hrad s celým panstvom aj s poddanskou obcou Dubnica. V roku 1600 získal Štefan I. Ilešházy (1541-1609) od kráľa  Rudolfa II. dedičnú držbu hradu a panstva.

-        Gašpar Ilešházy(1593-1648) dal vybudovať v roku 1637 Dubnický kaštieľ, ktorého súčasťou bola upravená záhrada. Starostlivosť o ňu zabezpečoval záhradník.

-        Jozef Ilešházy (1700 -1766), trenčiansky a liptovský župan, dal pretvoriť panskú záhradu pri kaštieli na francúzsky park. Záhradný architekt Adnré Le Nôtre uplatnil dvojosové riešenie, s dvomi pravidelnými alejami s jazierko uprostred. Jozef zriadil oranžériu a zoologickú záhradu s chovom medveďa, orla a iných dravcov.

-        Štefan II.(1762-1838) bol posledným mužským potomkom rodu. Prestaval park na anglicky, s prvkami romantizmu a myšlienkou návratu k prírode. Viaceré pôvodné zariadenia zachoval, v zoologickej záhrade vznikla bažantica. Doplnkom parku bola zaujímavo vybudovaná vyhliadková veža s výhľadom na celé údolie rieky Váh

-        Barón Juraj Sina, viedenský finančník z gréckeho Hódosu, kúpil kaštieľ v roku 1835 od Štefana II. Ilešháziho trenčianske panstvo

-        Grófka Ifigénia d  Harcourt, dcéra Šimona Sinu, zdedila kaštieľ a park v roku 1876. Podporovala dokončenie úprav podľa anglického štýlu, dve pravidelné aleje zostali, pribudol čínsky a drevený altánok, nepravidelné chodníky a romantické zákutia. V parku okrem bažantov a jarabí chovali aj srnky. Obľubou grófky boli raňajky so svojimi hosťami pod tromi lipami v blízkosti kaštieľa. Jej zásluhou sa park zaskvel v plnej kráse.

-        Po roku 1909 sa majiteľmi stali komerčné subjekty. V rokoch I. sv. vojny sa začali vyrubovať časti parku. V rokoch 1928-1929 a 1931-1932 postihli park veľké mrazy s katastrofálnymi následkami.

Objekty súvisiace s Dubnickým parkom:

-        Oranžéria – založená v r. 1733 Jozefom Ilešházim sa nezachovala. Pestovali sa v nej teplomilné rastliny a citrusy. Budova bola 64 m  dlhá, mala drevenú konštreukciu, rastliny boli chránené pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi pohyblivou strechou.

-        Grotta- skalnaté bludisko s vyhliadkovou vežou o rozlohe 95 m2 bolo vybudované na začiatku 19.st. Z veže bol jedinečný pohľad na malebné údolie Váhu. V roku 2006bola spracovaná dokumentácia a v roku 2009 začalo mesto s jej rozsiahlou rekonštrukciou

-        Záhradníkov dom – pôvodne bývalý mlyn zo 17. st., v súčasnosti po obnove slúžilo ako hotelové a reštauračné zariadenie, v súčasnej dobe je zatvorené.

Kostol sv. Jakuba

Dubnická farnosť patrí medzi najstaršie na Považí. Pôvodný kostol stál na mieste terajšieho už v roku 1276, ako sa píše v listine ostrihomskej kapituly z toho roka, kde je poznámka, že v Dubnici je postavený kostol k úcte sv. Jakuba staršieho, apoštola. Keď sa Dubnica stala, na základe mimoriadnych udalostí spojených s milostivou sochou Panny Márie, v roku 1742 pútnickým miestom, kostol postupne  prestal  priestorovo vyhovovať množstvu pútnikov. Z tohto dôvodu farár Daniel Kolačáni začal stavať v roku 1754, za výdatnej pomoci trenčianskeho župana Jozefa Ilešháziho, nový, súčasný kostol sv. Jakuba. Do základného kameňa boli vložené relikvie svätých Gaudiosa a Jána Nepomuckého. Stavebné práce boli zverené majstrovi Františkovi Katzerovi z Dubnice. O dva roky bol dostavaný. Požehnal ho nitriansky kanonik a okresný dekan Andrej Najzer dňa 24. júna 1756.

V roku 1763 bola postavená nová veža s barokovou cibuľou. Poslednou prístavbou, ktorou sa dispozícia kostola definitívne ustálila, bolo zemepanské oratórium pričlenené k južnému múru hlavnej lode v r. 1771. Podklad pre kanonickú vizitáciu biskupa Jozefa Vuruma z 5. júna 1828 obsahuje zápis, podľa ktorého je kostol v Dubnici najkrajší v údolí Trenčianskej župy.

Do nového chrámu najskôr dočasne preniesli starý inventár; jednotlivé kusy však postupne vymieňali. Ako prvý sa začal zhotovovať hlavný oltár, hoci definitívnu podobu nadobudol až v r. 1776, kedy dal Ján Ilešházi postaviť do presbytéria mohutnú baldachýnovú, už klasicisticky poňatú architektúru. Tvoria ju štyri kompozitné stĺpy, zakončené korintskými hlavicami, ktoré nesú dva úseky segmentovito prehnutých brvien. O tie sa opierajú štyri volútové oblúky držiace veľkú drevenú kópiu uhorskej kráľovskej koruny. Pod ňou je na vysokom murovanom podstavci umiestnená presklená skriňa s ranobarokovou assutou Dubnickej Panny Márie. Tá je situovaná do centra celej kompozície oltára, silne akcentovaná kruhovou aureolou z pozlátených lúčov. Podstavec zakrýva tabernákulum z r. 1767, majúce stĺpcovú architektúru so zalamovaným brvnovím. V strede je vysoká nika ukončená konchovitou klenbou pre postriebrenú rokokovú figúru patróna kostola.

Kazateľnica pochádza z r. 1762 od neznámeho dubnického majstra. Má baňaté rečnisko s reliéfom Daniela v levovej jame a baldachýn s volútovým nadstavcom nad ktorým sa v bohatej svätožiare vznáša holubica – symbol Ducha Svätého. Bočné oltáre, sv. Jána Krstiteľa a sv. Antona Paduánskeho, sú z konca 18. storočia. Oba majú rovnakú pilastrovú architektúru so štítovým nadstavcom a s tabernákulom nad menzou. V r. 1784 rajecký majster Ján Pažický zhotovil pre dubnický chrám skvostný organ s trojdielnou architektúrou na mohutnom konzolovitom podstavci v pozadí chóru a menšiu, rovnako trojdielnu časť, vsadenú do chórového zábradlia. Okrem veľkých častí vnútorného zariadenia treba spomenúť dva menšie, ale výtvarne veľmi pôsobivé doplnky: krstiteľnica s nezvyčajnou ikonografiou dieťaťa ovinutého hadom a kríž s postavou Bolestnej Matky pod ním s dvoma svietnikmi na volútovom podstavci v nike nad krstiteľnicou. Po doplnení vnútorného zariadenia nitriansky biskup František Xaver Fuchs kostol slávnostne konsekroval dňa 24. júna 1789.

Dubnický chrám bol dvakrát vážne poškodený požiarom: v r. 1814 a v r. 1882. Po prvom bola pri oprave zvýšená veža o „pol tretej siahy“ a zastrešená pyramidálnou strechou, dosadajúcou na štyri gule, čím sa zmenila silueta kostola v duchu klasicizmu. V nasledujúcom roku dali v Kremnici uliať nové zvony zo zvyškov starých a z troch kanónov, ktoré na tento účel daroval patrón kostola Štefan Ilešházi. Po druhom požiari boli škody ešte väčšie; kostol bol natoľko poškodený, že nitriansky biskup Augustín Roškováni sa obrátil na Kongregáciu posvätných obradov do Ríma s otázkou, či má byť opätovne konsekrovaný. Hoci pri požiari boli zničené zvony, klenby, organ, lavice a poškodené oltáre i svätoštefanská koruna, zázračná socha Madony zostala nedotknutá.

Od katastrofálneho požiaru v r. 1882 kostol už nebol spustošený. Interiér bol postupne doplnený: v r. 1894 lurdským oltárom v zadnej bočnej časti chrámu, v r. 1906 farebnými oknami s figurálnymi výjavmi v strednej a zadnej časti lode, v r. 1910 iluzívnou štukovou ornamentikou a maľbami svätcov na klenbách, okolo polovice 20. stor. kovovou ornamentálnou mrežou neobarokového slohu z dielne Jozefa Michalca z Trenčína a napokon v r. 1951 vitrážami v presbytériu s podobizňou Krista a postavami evanjelistov od akademického maliara Vincenta Hložníka a Viery Hložníkovej.

 

Pápež Klement XIV. vyhlásil 21. júna 1770 úplné odpustky pre všetkých, ktorí vo sviatok sv. Jakuba apoštola navštívia dubnický chrám a splnia zvyčajné podmienky.

Pápež Pius VI. udelil 10. novembra 1795 úplné odpustky všetkým zbožným veriacim, ktorí počas roka v ktoromkoľvek dni nábožne navštívia kostol v Dubnici.

Pápež Pius VII. privilegoval apoštolským breve z r. 1811 hlavný oltár v dubnickom Kostole sv. Jakuba.

Barokový chrám v Dubnici nad Váhom bol dňa 5. mája 1959 zapísaný do zoznamu chránených historických a umeleckých pamiatok.

 

Patrónom kostola je sv. Jakub Starší, apoštol. Bol bratom sv. Jána apoštola. Ich otec sa volal Zebedej a matka Mária Salome. Pochádzali z Betsaidy. Doma dostali dobrú výchovu – čítanie, písanie, základy židovskej viery. Podľa dobrých židovských zvyklostí sa vyučili aj remeslu. Blízke im bolo rybárčenie, keďže ich otec sa tým živil. Na Ježišovu výzvu, aby šli za ním, zanechali všetko a po zvyšok svojho života sa venovali už len „lovu ľudí“.

Jakub patril medzi Ježišových dôverníkov. Jeho si spolu s Jánom a Petrom zobral k sebe vždy, keď išlo o nejakú dôležitú udalosť – vzkriesenie Jairovej dcéry, premenenie na vrchu, Getsemanská záhrada. O činnosti apoštola Jakuba po smrti a vzkriesení Pána Ježiša nevieme nič určité. Zdá sa, že Jakub Starší účinkoval v Jeruzaleme, kde ho pravdepodobne ako prvého z apoštolov usmrtili pre vieru, a to sťatím v r. 42. Píše sa o tom v Skutkoch apoštolov 12,1-3: „(Herodes) Jánovho brata Jakuba zabil mečom.“ O osude jeho tela nevieme nič určité, avšak španielska tradícia tvrdí, že keď Jeruzalem dobyli Arabi, jeho telo bolo prevezené do Santiaga de Compostella. Doteraz patrí toto mesto v Španielsku k najväčším a najslávnejším pútnickým miestam, ktoré je známe aj mnohými zázrakmi.

Kalvária

Dubnica nad Váhom má  veľkú tradíciu Mariánske púte, ku ktorým sa viaže udalosť o zjavení Panny Márie. celkový počet pútnikov bol ročne asi 15 tisíc osôb. (pútnici z Beluše, Púchova, Považskej Bystrice, Lednice, Ilavy,Trenčína, Bošáce, beckova, Topoľčian..)Jednotlivé uzdravenia sa zapisovali oficiálne do kroniky, ktorá obsahuje viac ako 250 záznamov o zázračných uzdraveniach. Posledný pochádza z roku 1779. (str. 293 – 4, Dubnica 2010)

ranobaroková jednoduchá socha Madony s reminiscenciami  gotiky, dal ju zhotoviť mariánsky ctitel Juraj Ilešházi- vznikla pravdepodobne medzi r. 1650, kedy Juraj Ilešházi prestúpil ku katolicizmu a rokom 1661, kedy bola vysvätená trenčianska hradná kaplnka, kde socha pravdepodobne pôvodne bola. Neskôr (asi ešte v 17. stor., kedy sa Ilešháziovci presťahovali do Dubnice) sa socha dostala do kaplnky dubnického kaštiela a v rokoch 1719  - 1723, pri prestavbe kaštieľa ju preniesli do kostola na bočný oltár.

socha bola postupom času už v zlom stave, preto grófka Terézia, rodená Trannová, manželka Jozefa Ilešháziho, chcela dať sochu odstrániť. „Roku 1742 pri prehliadke kostola zastala so svojim manželom aj pred spomínanou sochou a pýtala sa, ktorú zázračnú sochu predstavuje. Keď jej farár Kolačányi vysvetlil, že nejde o kópiu žiadnej zázračnej sochy, ale len o obraz patrónky Uhorska, sľúbila, že miesto sochy dá na oltár vyhotoviť kópiu nejakého zázračného obrazu. Po tejto udalosti sa jej však o soche trikrát za sebou snívalo, preto sa rozhodla, že sochu ponechá v kostole. Dala ju uprabviť, pričom postava Panny Márie dostala zlatú korunu a žezlo, a podľa vtedajšieho zvyku ju obleikli do drahého rúcha.“ Táto udalosť sa rýchlo rozchýrila a vyvolala živý záujem. do Dubnice začali prichádzať pútnici. Začali sa šíriť správy o niekoľkých uzdraveniach a tak sa Dubnica stala pútnickym miestom.

(str.158 - 159, Dubnica nad Váhom, 1967)

Kalváriu dal postaviť r. 1770 Ján Ilešházi na kopci za mestom. má štrnásť murovaných zastávok s obrazmi a malý kostolík. Komlex týchto stavieb nemá veľkú umeleckú a architektonickú hodnotu.

(str.167, Dubnica nad Váhom, 1967)

 

Púte- mariánske sviatky, Turice, sviatok Božieho tela, na sv. Petra a Pavla, putovali procesie so zástavami, so spevom a hlasnými modlitbami, zúčastňovali sa bohoslužieb vo farskom kostole a na Kalvárii. Púť bola spoločenskou udalosťou a sprevádzali ju trhy. (str. 127, Dubnica 2010)

Kalvária je navštevovaná v nedeľu po sviatku Povýšenia sv. Kríža (14. 9.) (str. 296, Dubnica 2010)

Mimo mesta, na svahu a vrchole nízkeho pahorku stojí kalvária. Iniciátorom jej výstavby bol farár Daniel Kolačáni, financoval ju župan Ján Ilešházi v roku 1770. Komplex kalvárie tvorí úvodná kaplnka nad prirodzeným kameňom so sochou Muža bolesti. 14 zastavení klasickej krížovej cesty bolo umiestnených striedavo na plytkom svahu pahorku. Tri kríže a kostolík stáli na vrchole pahorku. Kostol plnil zároveň funkciu Božieho hrobu. (str. 320, Dubnica 2010)

Reim, Reimva hrobka, Reimova vila Reimovci

Gustáv Karol Reim bol významný poľnohospodár, staviteľ a stavebný architekt. Narodil sa v roku 1859 rodičom Karolovi Reimovi a Emílii Reimovej, rodenej Svobodovej. Tento významný dubnický žid pôsobil na konci 19. a začiatku 20. storočia, kedy staval železničné stanice na Považí. Bol známym architektom, a dobré meno si urobil, keď postavil niektoré vily v Trenčianskych Tepliciach a kúpeľnú budovu v Belušských Slatinách.

Svoju vilu v Dubnici nad Váhom si Gustáv Reim postavil v štýle secesie podľa vlastných plánov v roku 1903. Pre svoje sídlo si vybral pozemok vedľa svojich poľnohospodárskych objektov, ktoré boli umiestnené na dnešnej Fándlyho ulici. Samotný pozemok vily sa ťahal pozdĺž dnešnej Partizánskej a Palárikovej ulice. Vilu postavil v symbióze historizujúcej architektúry a prvkov dreveného staviteľstva. Kombinoval neorenesančnú fasádu s romantickými vežičkami, pričom striedmo použil ľudové drevené prvky v hornej časti stavby. Vila je nepravidelného pôdorysu s troj-traktovou dispozíciou. Má dve podlažia a je podpivničená. Vchod do vily bol impozantný s veľkou kovanou bránou. Zaujímavosťou je, že vila bola spolu s kaštieľom elektrifikovaná ako prvá. Nesporná architektonická hodnota spočívala aj vo vonkajšom stvárnení. K jej komplexu patril malý parčík, jazierko v strede s fontánou so sochou amora a vykurovaný skleník. Pri vile na pravej strane bola najrozsiahlejšia ovocná záhrada v obci. Samozrejmosťou bol záhradník, ktorý ju udržiaval. Nádvorie lemovala pri vstupe aleja, kde boli nasadené i jedlé gaštany. V sade bolo množstvo jabloní, hrušiek a sliviek rôznych odrôd. Prebytky ovocia sa potom predávali do kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach.

Vila je v súčasnosti sídlom pobočky Sociálnej poisťovne a od 1. 10. 1993 je zapísaná v ústrednom zozname pamiatkového fondu.

Gustáv Karol Reim sa oženil s Laurou Kubičekovou, narodenou 3. 1. 1867. Mali spolu niekoľko detí, z ktorých poznáme niektoré mená, ako Gustav, Oskár, František Jozef Reim (narodený v Dubnici v roku 1896 a zomrel ako  slobodný v Dubnici nad Váhom 27. 3. 1940.)

 Hlava rodiny, staviteľ Gustáv Karol zomrel v Dubnici vo veku 74 rokov na rakovinu žalúdka 5. 10. 1933. Manželka Laura zomrela o 19 rokov po ňom 10. 10. 1952 v Dubnici nad Váhom.

Významným členom rodiny bol i lekár dr. Karol Reim. V Dubnici pôsobil od roku 1918 a ambulanciu si zriadil v kaštieli, avšak v Dubnici bol len rok. Zaslúžil sa o potlačenie epidémie španielskej chrípky.

Rodine Reimovcov patrila i rodinná hrobka na malom vyvýšenom kopčeku neďaleko Kalvárie. Hrobku postavil architekt Reim. Táto tehlová stavba je dvojpodlažná a bola omietnutá. V hornej časti bola kaplnka s oltárom. Romantizujúca kaplnka bola ukončená sedlovou strechou pokrytou bridlicou, v interiéry sú ešte pozostatky krížového zaklenutia. V štíte kaplnky je malý výklenok lomeného oblúku. Pod ním sa v ose nachádza podobne lomený otvor na dvere. Kaplnka mala dve okná, opäť tvaru lomeného oblúka, ktoré boli situované oproti sebe. V rohoch kaplnky bola stavba ozvláštnená piliermi, ktoré pripomínajú podperné piliere gotických stavieb. Kaplnka je ukončená kamenným soklom, v ktorých partiách sa pod oknami nachádzajú vetracie otvory krypty.

Priestory pod kaplnkou boli upravené ako krypta pre zomrelú Reimovu rodinu. Táto spodná časť stavby obsahuje okrem tehiel i kameň. Vchod do krypty je kamenný, sedlového oblúku. Krypta má predsieň, z ktorej sa ďalej vstupuje do samotnej miestnosti s uloženými sarkofágmi. Miestnosť je podobne ako kaplnka zaklenutá krížovou klenbou. V stenách krypty sú po stranách tri dvojice podlhovastých výklenkov na sarkofágy. Ku krypte viedol serpentínový chodník vysypaný kamennou drťou, ktorý pripomínal blízku kalváriu.

V kaplnke sa podľa slov pamätníkov kedysi konala raz do roka zádušná omša. Dialo sa to do doby, kedy ju zničili vandali. Hrobka bola vykradnutá, pochovaných okradli o cennosti, ktoré mali sebe. V súčasnosti sú telesné pozostatky rodiny Reimovej premiestené na dubnický cintorín, kde po smrti konečne našli zaslúžený pokoj.

Kalendár podujatí

jún máj júl
12345678910111213141516171819202122232425262728293012345

Prejdite myšou nad kalendár a zobrazia sa Vám podujatia. Kliknutím na podujatie zobrazíte podrobnosti.

Pre lepšie prispôsobenie obsahu pre Vás, bezpečnosti, meraniu štatistík návštevnosti a lepšej spätnej väzbe tento web používa cookies. Klikaním a navigovaním po stránke súhlasíte s tým, že zbierame o Vás anonymné informácie cez cookies. Viac informácií o používaní cookies na našej stránke nájdete tu.